Boy from Atlantis 4.

22. února 2014 v 21:45 | Valence Poison |  Boy from Atlantis

Tu je pokračko a ďakujem za komnetáre :)

Ubehli ďalšie dva týždne. Bol som pri sesterke po tú knihu a snažil sa Gerarda niečo naučiť. Často som s ním bol, brával som ho von na prechádzky a jeho osobnosť ma očarovala čím ďalej tým viac. Bol úžasný a ja som si niekde vo vnútri začínal uvedomovať, že pre mňa znamená oveľa viac ako som si myslel... Priťahoval ma. Tak strašne moc ma priťahoval! Ale nič som nemohol spraviť...
Ale čo ma najviac fascinovalo... On bol tak strašne múdry. Všímavý. Chápavý! Je to len týždeň čo som ho začal učiť a už dokáže vyjadriť väčšinu z toho čo potrebuje slovne. Učil som ho len slová ktoré by sa mu mohli hodiť v izbe a v okolí. Neučil som ho žiadne technické veci, ani nič len také jednoduché základné pojmy. A on to vedel! Za týždeň sa naučil to čo by mne trvalo asi minimálne rok. Už dokázal tvoriť jednoduché vety. Vedel mi povedať že sa cíti unavený, smädný, hladný... Mohol som mu vklude porozprávať o tom aký som mal deň a rozumel mi. V krátky vetách mi vedel povedať aj on o svojom dni. Robil obrovské pokroky. Nechápal som to....

Znovu som šiel sa ním aj s kávou. Pre neho. Nejak si ju obľúbil. Včera som mu sľúbil že ho vezmem na pizzu, lebo ako som ho sledoval keď jedával len tú nemocničnú stravu... Nevyzeral moc nadšený.
"Prepáčte." ozvalo sa za mnou.
Otočil som sa a skoro mi ten kelímok vypadol. Stál tam ten týpek v čiernom.
"Áno?" dostal som zo seba.
"Prišiel som ohľadom toho... z truhly."
Krista to preňho nemá ani nejaký normálny názov?! Rozprával o ňom ako o veci!
"Čo s ním?"
"No...Chcel som sa spýtať či sa niečo zmenilo. Neprebral sa?"
"Nie." zaklamal som hneď automaticky.
Proste som nechcel aby mi ho vzali. To nemôžem dopustiť. A boh vie aké pokusy by na ňom robili. Vedel som že je iný. A oni to vedeli tiež.
"Môžem sa ísť naňho pozrieť?"
"Neveríte mi snáď?" ohradil som sa dúfajúc že ustúpi aj keď nevyzeral ako ten typ ktorý to hneď vzdá.
"Len ho chcem vidieť. Je na tom niečo zlé? Mimochodom pozreli ste si tie videá?"
"Áno. Neverím tomu."
"Dobre to už nie je náš problém. Ide o to že ak sa aj neprebral chceli by sme ho premiestniť do nášho súkromného ústavu. Máme preňho už pripravené miesto a myslím že tam bude mať lepšie podmienky ako tu."
Tak to ani náhodu!
"Akého ústavu? Ste snáď doktor? Alebo niekto z vašich ľudí? Nemyslím si. A či už ste ho priviezli vy, alebo kto, teraz mám zaňho zodpovednosť ja. A nedám vám ho len tak. To nemôžem. Mám zaňho zodpovednosť."
"Dobre. Tak teda idem dole, do auta po potrebné formuláre."
A otočil sa a odišiel.
Kurva!
Kávu som položil na najbližší stolík a rozutekal som sa za Gerardom.
Prekvapene na mňa pozeral keď som vletel do izby.
"Gerard? Máme problém!"
"Čo sa stalo?" spýtal sa.
"Sú tu tí ktorí ťa našli a priviezli a chcú ťa zobrať preč."
Trošku sa zamračil. Nebol som si istý či mi porozumel.
Načiahol ku mne ruku tak som k nemu rýchlo prešiel a povedal mu to ešte raz.
"Kto? Čo sú zač? Prečo ma chcú zobrať preč?" pýtal sa ma jeho hlas v hlave.
"Neviem. Neviem čo sú zač, ani neviem čo od teba budú chcieť. Klamal som že si sa neprebral. Nepáči sa mi to Gerard. Nemám z toho dobrý pocit. Neverím im. Bojím sa aby ti neublížili."
"Nemajú dôvod."
"Takto naša spoločnosť nefunguje. Si iný. A oni to zrejme vedia a boh vie čo ti budú robiť..."
Pôsobil trošku vyplašene.
"Čo spravíme?" spýtal sa ma jeho hlas.
"Neviem.... Netuším."
"Idú." povedal zrazu nahlas a chvíľu na to sa otvorili dvere.
Stáli tam dvaja chlapi. Ten s ktorým som sa rozprával a ešte jeden. Vysoký a svalnatý.
Keď Gerarda zbadali okamžite k nám prebehli bližšie.
"Klamali ste!" kričal na mňa ten prvý a ten druhý ma zdrapil a odtrhol od Gerarda. Nemal s tým žiadny problém. Ja som o proti nemu decko. Ale pekne divoké decko. Začal som sa brániť a snažil sa o to aby ma pustil.
Sledoval som ale pohľadom toho druhého. Z kufríka čo položil na Geeho posteľ vytiahol nejakú pištoľ. Podobala sa strojčeku na tetovanie, ale bolo to iné.
Gerard ostražito čupel na posteli opierajúc sa rukami pred sebou aby mal rovnováhu. Pozoroval ho pohľadom.
"Puste ho!" povedal mu.
Chlapík naňho prekvapene pozrel. Zrejme nečakal že bude vedieť niečo povedať.
"Rozumieš?" spýtal sa ho.
"A ty?" odpovedal mu Gerard otázkou.
"Nemusíš sa báť. Doktorovi sa nič nestane. Ale ty pôjdeš s nami."
"Nechcem."
"Našli sme ťa. Si náš."
"Nikoho."
Pohol sa k nemu s tou pištoľou a ja som si všimol ihlu na konci. Krista bože čo mu to chcú spraviť?! To mu chcú niečo pichnúť?!
Gerard vyskočil z postele a ustúpil od neho preč.
Uľavilo sa mi. Bál som sa že neuhne.
"Nenúťte ma!" vravel výhražne a odcúval do druhého kútu miestnosti.
Bol tak trochu v podrepe, ako pre bojom. Vyzeral tak divoko...
"K čomu?"
"Ublížiť."
Tí dvaja týpci si venovali významné pohľady.
"Nemusíš. Neublížime ti."
"Klameš!" zasyčal.
Bol som rád že to pochopil.
Vážne vyzeral nebezpečne.
"Dajte mu kurva pokoj!" zjačal som na nich a znovu som sa začal metať.
Ten druhý sa k nemu aj s tou pištoľou znovu pohol.
"Nenúťte ma!" varoval ho Gerard znovu a snažil sa pred ním ustupovať, ale už nemal kam.
Nebral na jeho slová ohľad.
"Gerard! Nenechaj ho aby ti to pichol!" kričal som naňho.
Už k nemu naťahoval ruku aj s tou vecou a ja som nemohol nič robiť. Ten chlap ma držal tak pevne že som pomaly nedočiahol na zem. A v tom zrazu... ma pustil.
Aj chlap pred Gerardom pustil z ruky pištoľ ktorá sa rozbila o dlážku a vytiekla z nej nejaká tekutina. Obaja si držiac si hlavu kľakli k zemi. Gerard zase vyzeral tak ako keď som ho našiel so sestričkami.
Prebehol som k stolíku, zobral z neho tú detskú knihu a opatrne som podišiel k Gerardovi.
"Poď." povedal som mu a chytil som ho za ruku.
Pomaly sme vyšli z miestnosti a potom som ho ťahal k sebe do kanclu. Potreboval som odtiaľ zobrať všetky tie veci čo mi o ňom dali.
Vbehli sme tam, ja som sa obul a vzal celú tú krabicu. Gerardovi som hodil moju bundu. Bola mi trochu veľká a jemu len tak tak, ale natiahol ju na seba.
Vybehli sme odtiaľ a na konci chodby som zbadal tých dvoch ako vychádzajú z jeho izby.
"Bež!" prikázal som mu a potiahol ho ďalej.
Chcel ísť k výťahu, ale ja som ho stočil ku schodom.
"Na výťah neni čas!" vysvetlil som mu a spolu sme brali schody po dvoch a skákali z nich. Išli za nami. Počul som ich.
V hale nás skoro dobehli ale to zase Gerard zopakoval svoj trik a oni padli na zem v bolestiach.
Nesmú vidieť moje auto! - uvedomil som si.
Pohľad mi padol na sklad obďaleč. Zamknem ich tam. Dá nám to len málo času, ale aspoň dačo.
Začal som jedného z nich ťahať.
"Neprestávaj." prikázal som Gerardovi ktorý na mňa pozeral ako že nevie čo robiť.
Pochopil keď som tam odtiahol prvého a s druhým mi pomohol.
Zamkol som dvere a kľučku som podložil stoličkou, takže sa nedala stlačiť dole. Zobral som tú krabicu a bežali sme ďalej.
K parkovisku. Gee cestou skoro spadol.
"Čo sa deje?" spýtal som sa.
"Nevládzem."
"Vydrž prosím! Nemáme čas! Už je to len kúsok!"
Konečne sme sa dostali k môjmu autu. Usadil som ho na predné sedadlo, krabicu som hodil dozadu a potom som dupol na plyn.
Ako sme opustili areál nemocnice, v spätnom som videl ako vybehli z dverí. Ale už nás nemohli vidieť, lebo hneď sme zašli za roh.
"Si v poriadku?" strachoval som sa.
Držal sa za hlavu.
"Nechápem tomu... Tak veľmi....vyčerpaný.... z toho..."
Pochopil som.
Nacúval som k môjmu domu.
"Zostaň tu! Hneď som späť!" povedal som mu a vbehol som dnu.
Vzal som nejaké tašky a hádzal do nich všetko čo sa mi zdalo potrebné. Hlavne jedlo. Myslím že tam nič neostalo... Potreboval som ho dostať do bezpečia. Niekam kde ho nenájdu. Vedel som o takom mieste.
Bral som všetko. Všetko pečivo čo som mal doma, ovocie, veci z chladničky, nejaké konzervy, kilo zemiakov, ryžu... nejaké cestoviny... Všetko som to bezhlavo hádzal do tašiek.
Vzal som nejaké deky. Bude tam chladno. Všetko som to hodil do kufru a potom som sa ešte vrátil dnu. Do ďalšej tašky som nahádzal oblečenie. Hlavne tepláky a tak aby to bolo aj Gerardovi. Vzal som všetky úspory čo som tam mal, a aj nejaké encyklopédie. Zídu sa. Aspoň sa nebudeme nudiť.
Dúfal som že mám všetko. Ešte raz som sa obzrel... vyzeralo to tu ako by to niekto vykradol.... To je fuk. Hodil som to do auta, zamkol som dom a potom sme vyrazili.
"Kam ideme?"
"Do hôr. Je tam chata. Dúfam že tam budeš v bezpečí..."
"Ďakujem."
"V poriadku."
Načiahol som sa dozadu a vytiahol to jedno jablko čo som tam hodil. Podal som ho Gerardovi.
Nechápavo na mňa pozeral.
Tak som ho vzal, trochu si z neho odhryzol, nech si nemyslí že to je otrava a znovu som mu ho dal. Usmial sa a s chuťou doňho zahryzol.
"Dobré." usmial sa spokojne.
Musel som tiež.
Bože čo to kurva robím?! Čo to robím?! Prečo sa vždy musím namočiť do nejakých sračiek?!
Rýchlo som ešte na okraji mesta natankoval a potom som si to dal plnou parou na sever.
No jo bude to dlhá cesta. Gee zaspal skôr ako sme došli k benzínke, ale nevadilo mi to. Aspoň si oddýchne.
V tom mi začal zvoniť mobil.
Zdvihol som to.
"Frank?! Kde si do čerta?! Čo sa to tu kurva stalo?!"
Bola to Lindsey.
"Som v poriadku a Gerard tiež. Neboj sa."
"Kde ste?!"
"To ti nemôžem povedať, ale sme v poriadku nemusíš sa báť. Nič im nevrav! Tvár sa že ma nepoznáš! Počuješ! Nie sme priatelia. Ako doktora a tvojho nadriadeného ma nenávidíš! Musím končiť. Ahoj." položil som.
Potom som mobil vyhodil von z okna.
Neviem či to nepreháňam, ale radšej ako to riskovať.

Padala na mňa únava. Oči ma boleli a okolo už bola tma. Šoféroval som už príliš dlho. Na také dlhé trasy nie som zvyknutý. Gerard si to všimol. Musel na mne vidieť že ledva držím otvorené oči. Ale nemohol som zastaviť. Bál som sa že nás nájdu. Gee bol čulí ako rybyčka aj keď spal len dve hodiny. To je asi preňho postačujúce.
"Si unavený." skonštatoval.
"Som." priznal som. Nemal som dôvod mu klamať. Znovu som si pretrel unavené oči.
"Zastav."
"Nemôžem. Bojím sa že nás dobehnú. Stratili by sme náskok. Nechcem riskovať že nás nájdu. Ešte nie sme v bezpečí."
Vzal ma za ruku. Zrejme nerozumel tak som mu to chcel zopakovať, ale on mi priložil ukazovák na pery. Zaklaplo mi. Sakra čo chce robiť?! Rýchlo som sa pozrel znovu na cestu lebo som na chvíľu zabudol že šoférujem. To teplo jeho dlane...... Bolo tak príjemné.... Akoby to.... Akoby mi to dodávalo energiu... Bolo to zvláštne.... Po chvíli som sa cítil naozaj oveľa lepšie a... v tom som to pochopil.
Pozrel som naňho a teraz to bol on kto vyzeral strašne unavený... Pre boha on mi dal svoju energiu či čo?!
Udivene som naňho pozeral, samozrejme očkom kontrolujúc cestu.
Usmial sa.
"Ty si....?" nedokázal som to ani povedať ako ma to šokovalo.
"Viem dobré veci. Nie ublížiť." vysvetlil mi to.
"Ďakujem. Spi." povedal som mu.
S úsmevom zavrel oči.
Ja som mu ešte sklopil sedačku na čo ním trhlo, ale keď som mu to vysvetlil ukľudnil sa a zostal teraz už takmer ležať.
Neveriacky som pokrútil hlavou a v kľude pokračoval ďalej. Únavu som už vôbec necítil.
 

20 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Catie Catie | 23. února 2014 v 12:04 | Reagovat

Řekni mi, kde ty nápady bereš? Je to úžasný, tady má někdo talent :-D  by mě zajímalo, co Gee eště umí ;-)

2 Anett Anett | 24. února 2014 v 20:24 | Reagovat

To začíná bejt zajímavější a zajímavejší :D rychle další díl, prosím :-)

3 Kika Kika | 25. února 2014 v 15:07 | Reagovat

D-O-K-O-N-A-L-É-! nemám čo dodať :) ďalší diel prosím :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama