Boy from Atlantis 2.

9. února 2014 v 19:13 | Valence Poison |  Boy from Atlantis

Tu je pokračko a ďakujem za komenty :) Ste ma potešili :) Dúfam že sa bude páčiť :)

Tak to šlo furt dokola. Zvykol som si za ním sem tam odskočiť keď som mal čas. Sadol som si v jeho izbe k stolu a pozerajúc naňho pil kávu. Jeho prítomnosť na mňa pôsobila strašne upokojujúco. Alebo som si to možno len namýšľal, ale cítil som sa pri ňom dobre. Potom som zase bežal makať a utápať sa v haldách zbytočných papierov. Myslel som že som doktor a nie sekretárka!!! Už som si ale za ten čas stihol zvyknúť.
Ubehli dva týždne a bol nudný deň ako každý iný. Konečne som si našiel čas na návštevu nášho krásneho Atlantíďana. Urobil som si kávičku tak ako vždy a pobral som sa do jeho izby. Ráno na vizite ležal ako vždy pred tým, všetko bolo ako pred tým. Vošiel som dnu, pozrel smer posteľ. Tešil som sa až znovu uvidím jeho krásnu tvár.... Ibaže!!!!!
On tam nebol!!!!
Šálka s kávou mi vypadla z ruky a rozbila sa o dlážku. Jej horúci obsah sa mi vylial na gate, ale to ma nezaujímalo. Už som chcel kričať na sestričky nech volajú fízlov, že nám niekto ukradol pacienta... Veru už aj také sa tu stalo... Keď som si všimol postavu stojacu pri okne.
Nie nebola to len tak nejaká postava. Bol to on. Atlantíďan. Stál, akoby vôbec nebol neviem ani akú dlhú dobu mimo. Otočil sa smerom ku mne a uprene mi pozeral do očí. Nevidel som na ňom strach, ani zmätenie z toho kde sa to nachádza, čo sa stalo. Len stál a vyzeral že vedel že mu vysvetlím všetko čo potrebuje vedieť.
"A...Ahoj." vykoktal som konečne a ako idiot som mu ešte aj zamával...
Bože veď neni mimozemšťan!!!! - okríkol som sa vzápätí.
Gesto po mne zopakoval.
"Ahoj." povedal tiež.
Mal nádherný hlas. Úplne... Nikdy som tak krásny hlas nepočul...
Takže mi rozumie. Neni z Atlantídy...Riadna blbosť... C!...
"Si v poriadku? Ako sa cítiš? Myslím mal by si si radšej ľahnúť, ja zavolám sestričky a vyšetríme ťa či si v poriadku, okay?" spýtal som sa ho.
Pozeral na mňa ale nijak nereagoval. To ma zmiatlo...
"Rozumieš mi?" spýtal som sa.
Znovu nereagoval.
Podišiel som smerom k nemu.
Ustúpil o krok.
Zastal som.
Shit. Čo má toto znamenať?! Tak rozumie mi?! A prečo ustúpil?! Bojí sa ma?! Skúsil som to teda ešte raz ale kľudnejšie, pomalšie.
"Neboj sa ma. Nič ti neurobím." načiahol som k nemu ruku a pomaly som sa k nemu pohol.
Tiež ku mne po chvíľke natiahol ruku a chytili sme sa. Bol tak ľadový. Až ma to vyplašilo.
"Poď!" prikázal som mu a držiac ho za ruku som ho doviedol naspäť k posteli.
Nejako sa mi posunkami a ukazovaním podarilo mu vysvetliť že chcem aby si ľahol. Poslúchol. No teda sadol si, ale to bolo asi len tým že sa necítil dobre keď ležal a ja som naňho pozeral z výšky.
"Dobre. Nemusíš sa teraz báť dobre? Len ti týmto popočúvam srdce, okay?" vytiahol som tie slúchadla a dal som si to do uší. Druhý koniec som mu priložil na hruď.... Stále mu bilo tak desne pomaly... Myslel som že keď sa preberie vráti sa to do normálu. Preboha veď on je klinicky mŕtvy! A predsa sedí a začudovane na mňa pozerá... Bože ja tomu nechápem.... Pohľady sa nám stretli. Bože mal nádherné oči. Zelené. Naozaj krásne. Bože celý bol krásny!!!
Kapitulovane som si sadol na kraj postele. To som fakt taký magor, alebo vôbec nechápem tomu čo sa tu deje?! On nič nerobil. Len si nohy stiahol k sebe a sadol si do tureckého sedu. Mlčky na mňa pozeral a ja som bol v koncoch. Netušil som čo mám robiť.
Asi... Jasné! Musím aspoň zistiť ako sa volá.
Otočil som sa naňho. On sa trochu zľakol. Zrejme som sa naňho pohol moc prudko.
"Ehm... Asi mi nerozumieš však?" spýtal som sa.
Nereagoval.
Sakra!! Ako sa ho mám spýtať ako sa volá keď mi nerozumie.... Presedlal som radšej znovu na to gestikulovanie.
"Ja." ukázal som na seba. " Som Frank. A ty?" ukázal som naňho.
"Ja.... Frank." ukázal na seba.
"Nie! Nie, nie nie! Ja...Som Frank a ty si ?..." ani som nevedel čo robím ale snažil som sa mu ukázať že on neni ja a že musí mať svoje meno.
"Ty... Frank." povedal ukazujúc na mňa. Použil dokonca aj správne zámeno! Fíha. Je fakt šikovný.
Stále som sa ale nedozvedel to čo som potreboval.
"Ja..." ukázal na seba a potom sa zamyslel. Dlho sedel pozerajúc na protiľahlú stenu a vyzeral že rozmýšľa. To si nepamätá svoje meno?!
"Ja..." začal znovu konečne a ukázal pri tom na seba... " Gerard." usmial sa a načiahol ku mne ruku.
Usmial som sa tiež a ruku som prial. Jemín on je tak roztomilí keď sa usmieva. Je dokonale nádherný. Gerard. Pekné meno k peknej osobe. Ach...
Ale.... čo ďalej?...
"Neni ti zima?" spýtal som sa ho a pri tom som naňho ukázal a potom som si objal ramená a tváril sa že ma trasie od zimi.
Tíško sa tomu zasmial a záporne zakrútil hlavou.
"Neni zima." povedal.
Usmial som sa. Bol som rád že sa mi to snaží aj povedať, a že len netočí hlavou ako hej a nie.
Rozmýšľal som či by som ho tu sekundu mohol nechať samého kým by som zabehol zavolať sestričky, pretože som potreboval aby ho celého prezreli či je v poriadku. Nevyzeral že by mal v pláne ujsť. Keby áno, urobil by to už dávno nie?....
"Zostaň tu, dobre?! Ja sa hneď vrátim." ukázal som mu aby zostal sedieť, a že ja idem preč.
Prikývol ale zároveň zosmutnel.
"Neboj sa. Vrátim sa." nejako som mu ukázal že sa vrátim.
Bolo strašne komplikované mu všetko ukazovať.
"Ty vrátiť?" spýtal sa .
"Áno. Vrátim sa sem." usmial som sa.
Pomaly, stále sa za ním obzerajúc som odišiel. Až do chvíle ako som za sebou zavrel dvere na mňa pozeral.
Hneď som zavolal Lindsey nech mu ide spraviť vyšetrenia.
"Čo sa ti stalo?" spýtala sa ma pozerajúc na moje nohavice.
"No proste šiel som tam nie, a mal som v ruke kávu a jak som sa zľakol že tam neni tak mi vypadla z ruky. No a on stál pri okne!"
"To vážne?" neverila mi.
"Hej! A viem že sa volá Gerard ale nerozumie mi. Nerozumie našej reči."
"Tak to bude komplikované. A po akom rozpráva?"
"Nijak. Len opakoval slová po mne. Dorozumel som sa s ním len gestami."
"Fíha. Tak to je psycho. Čo ak je fakt z tej Atlantídy?" usmiala sa .
"Nekecaj a bež za ním!" popohnal som ju.
Ona šla za ním aj s ostatnými sestričkami a ja som sa šiel prezliecť.
Keď som prišiel do svojho kanclu uvedomil som si že tam už žiadne náhradné gate nemám tak som chvíľu rozmýšľal čo robiť, ale bohužiaľ som nemal na výber. Musel som na seba natiahnuť tie obtiahnuté, čierne, potrhané rifle, v ktorých som sem ráno prišiel...
Potom som sa pobral za Gerardom.
Vošiel som do jeho izby a to čo som uvidel ma vydesilo na smrť.
Všetky sestričky vrátane Lindsey sa krčili pri zemi držiac sa za hlavu a Gerard kľačal na posteli. Z očí mu priam šľahali blesky, hnev a nenávisť. V tú chvíľu vôbec nevyzeral tak nevinný. Naháňal mi strach. Jeho rysy sa zostrili a pôsobil úplne inak. Už nie ako anjel, ale pravý diabol. Tak či tak, neuveriteľne krásny.
"Gerard?!" zakričal som naňho.
Zaregistroval ma a svoj pohľad otočil ku mne. V tú sekundu mu rysy znovu zjemneli a znovu vyzeral tak krásne ako pred tým. Tak nevinne a teraz som si v jeho očiach všimol strach. To však nevysvetľovalo to čo sa tu stalo. Vôbec som tomu nechápal. Kľakol som si k Lindsey. Objal som ju.
"Si v poriadku?" spýtal som sa jej.
"Bože. To... Nechápem čo sa to stalo. Michaela mu chcela zobrať krv keď zrazu... Príšerne ma začala bolieť hlava. Fakt úplne neznesiteľne. Mala som pocit že umriem... Fakt, bolo to úplne hrozné."
"Už je dobre. To nič." začal som ju pohojdávať.
Pozrel som na Gerarda. Sedel nehybne na posteli pozerajúc na mňa. Rovnako vydesene ako pred chvíľou.
"Frank on neni normálny. Určite to spravil on. Nerozumiem tomu ale viem to. Viem to!" vravela a fakt sa až triasla..
"Nie Lindsey. To predsa neni možné."
"Nič o ňom nevieme! Naháňa mi strach."
"Ja si skôr myslím že vy ste vystrašili jeho."
"Nerozumiem tomu. Ničomu nerozumiem!" vravela.
"Ani ja nie." priznal som.
Ostatné dievčatá sa začali dvíhať a Gerardove rysy sa zase začali zostrovať. Pustil som Lindsey a so strachom prešiel k nemu. Chytil som ho za ruku a on sa na mňa pozrel. V očiach zase len ten strach. Pomaly som ho začal hladiť po chrbte, aby sa upokojil.
Sestričky odtiaľ vydesené všetky odišli. Zostal som tam s ním sám.
Nevedel som čo mám robiť. Netušil som ako ďalej. Veď mi ani len nerozumie. Ako sa s ním mám rozprávať? A čo mu vlastne chcem povedať? Preboha čo sa to tu vlastne stalo?! Nevedel som si nič z toho vysvetliť. Len som pri ňom sedel a automaticky som ho hladil po chrbte. Rozmýšľal som, ale nič mi ako vysvetlenie nenapadalo. Čo ak to naozaj urobil on?! Ale nie! Veď to je absurdné! Neni predsa žiadny čarodejník alebo čo.... Veď je to úplne šialené. Sakra čo je vlastne zač?! Začalo ma hnevať to že viem o ňom tak strašne málo.
Dlho sme tak bez pohybu obaja sedeli keď sa pohol on a chytil ma za ruku. Srdce sa mi bláznivo rozbúchalo. Čo chce robiť?! Prečo ma chytil za ruku?!Uvedomil som si že by som sa s ním asi mal rozprávať. Zrejme sa cíti divne keď tu len sedím a čumím do blba.
"Čo sa to stalo? Ja tomu sakra vôbec nechápem! Ako je možné že.... Prečo ich bolela hlava?!" vravel som nahlas všetky svoje otázky. Vedel som že mi nerozumie, ale aspoň som rozprával. A nejak mi to prišlo ešte nereálnejšie keď som to všetko vravel nahlas.
"Prepáč." ozval sa kdesi v mojej hlave nádherný hlas.
Nerozumel som mu, bolo to niečo....Nikdy som nič také nepočul, no predsa som pochopil význam. Pozrel som na Gerarda a v tú chvíľu mi doplo. To on! Vydesene som od neho odskočil.
"Čo?!...Čo?!....Ako si to spravil?!" pozeral som naňho.
Zatváril sa nechápavo a potom načiahol ruku smerom ku mne.
Pochopil som že sa ma chce dotknúť.
Pomaly som teda k nemu tú ruku načiahol, aj keď som sa bál toho čo urobí.
"Mrzí ma že som ťa vystrašil." začul som znovu ten hlas v mojej hlave a znovu som poľakane odskočil.
Ale len na chvíľu. On trpezlivo čakal, a tento krát som sa ja načiahol po jeho ruke. Nerozumel som tomu, ako to robí, ale vedel som že sa ma potrebuje dotýkať, k tomu aby som ho mohol "počuť".
"Ospravedlňujem sa." počul som znovu.
"Ako to robíš?" spýtal som sa.
"Čo ako robím?"
"No...Toto... Ako to že počujem tvoj hlas v hlave?"
"Ty to nevieš?" pozrel na mňa začudovane.
"Samozrejme že nie!" povedal som.
"No....Ja....Asi.... Ehm... Môžem mi prosím povedať kde som a aký je rok?"
"No si v Montreale a je rok 2013."
"2013?! To naozaj?! A... Ako som sa tu ocitol? Je to nejaké nové mesto? O Montreali som nikdy nepočul a keď som pozeral z okna, je vidieť že je fakt veľké."
Zamračil som sa. Nerozumel som tomu.
"Môžeš mi prosím povedať, ako som sa sem dostal?" spýtal sa po chvíli ticha.
"Ja...Ja neviem. Nakecali mi že ťa vraj našli v sklenenej truhle pod vodou, ale ja tomu neverím. Určite to je nejaká kravina. Veď to predsa neni možné..."
"Pod vodou? Takže sa to naozaj stalo?" sklonil hlavu a pôsobil smutne.
"Niečo som povedal?" spýtal som sa.
"Nie. To je v poriadku, ty za to nemôžeš. Ja len...Práve som si uvedomil že som, posledný svojho druhu."
"Myslím že ľudí je na svete až až..." pousmial som sa.
"Ale nie takých ako ja."
"Akých ako ty?"
"Ak som správne pochopil, nie si taký ako ja. Si...Obyčajný."
"Ako to myslíš?"
"Keď vravíš že sa so mnou nevieš rozprávať cez myšlienky..."
"Ale to predsa nevie nikto. Nechápem ako to dokážeš."
"Prirodzene. Tam odkiaľ pochádzam, sme sa rozprávali len v myšlienkach."
Trochu sa zamračil, a pevne zavrel oči.... Trošku to s ním zakývalo...
"Si v poriadku?!" podprel som ho pre istotu aby nespadol z postele.
Chcel som sa ho spýtať odkiaľ je ale v tú chvíľu mi prišlo dôležitejšie jeho zdravie.
"Ja... Neviem... Nevládzem...."
"Oddýchni si. Pospi si a hneď ti bude lepšie, uvidíš."
"Frank?... Ja som... Chcel som ťa o niečo poprosiť....."
"Čo?"
"Nauč ma rozprávať."
"Myslíš náš jazyk?"
Prikývol.
Oči znovu pevne zovrel. Celý sa dosť nebezpečne naklonil na bok, tak som sa postavil a rýchlo som ho položil naspäť do postele. Už sa ani nepohol a kľudne ležal. Pre istotu som mu ešte popočúval srdce, ale vzhľadom k jeho stavu bol okay. Prikryl som ho a nechal ho tak. Odišiel som k sebe do kanclu a rozmýšľal nad tým čo sa stalo....

Pohľad mi padol na skriňu....
 

20 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Gee-san Way Gee-san Way | 9. února 2014 v 20:24 | Reagovat

Bozeee to je tak sladkeeeeeeeee
ma to opravdu skvely napad tahle povidka :3

2 Kika Kika | 9. února 2014 v 21:43 | Reagovat

Ò môj bože toto je perfektné neviem prečo ale mám taký zlý pocit že to neskončí dobre dufam že ma sklameš :D ja viem že to je iba druhá časť ale ja chcem Happy End!!! :D rýchlo POKRAČKOOOOO :)

3 Caroll Caroll | 10. února 2014 v 11:19 | Reagovat

Čaroděj Gerard :D Musí vysvětlit, odkaď je, to by mě zajímalo :D Je to úžasný, rychle další část :-)

4 Catie Catie | 10. února 2014 v 13:26 | Reagovat

pěkné :D :D docela zajímavý, představit si Gerarda jako čaroděje. Eště by mohl mít třpitivej plášť a bylo by to dokonalý :D

5 Anett Anett | 10. února 2014 v 19:55 | Reagovat

To je bezvadný :D A souhlasím s Kikou.. sice je tohle teprve druhej díl, ale musí být happyend :D

6 Chemist Chemist | Web | 18. února 2014 v 23:43 | Reagovat

waaaau! zasnem.to si dobre vymyslela s tymi myslienkami :)

7 Taimi Lumi Taimi Lumi | E-mail | Web | 19. února 2014 v 19:38 | Reagovat

Krásný díl :-) Líbí se mi Gerardovo chování, takové "hezky divné" :D A ten druh lidí, ze kterého pochází Gee, musel být opravdu úžasný :3
Nom, také doufám, že toto skončí happyendem :)
Btw Frank by si ty černé upnuté džíny mohl brát stále, vsadím se, že se v nich Gerardovi určitě moc líbí! :3 :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama