Love or family XIII.

28. prosince 2011 v 15:25 | Valence poison |  Love or family?
FRANK

Už bol večer. Už nik nepríde. Bob sa namňa zrejme vykašlal. Bol som tak strašne sklamaný. Oprel som sa hlavou o skriňu.

Je na nej také veľké zrkadlo. Zadíval som sa na svoj odraz. Na tváry som mal pár nepekních modrín. Zrejme som otca nemal tak provokovať ale....nemalžiadne právo na tu zamknúť. Bude mať čo chcel.
Zbadal som že mi po lícach zase tečú slzy. To čo som tu preplakal by sa dalo počítať na hektolitre. Bol som na seba nahnevaný. Ako som mohol byť taký neopatrný? Ako som mohol dopustiť aby to takto skončilo? Zovrel som ruku v pesť a celou silou zasiahol svoj odraz do tváre. Zrkadlo sa zosipalo. Zosunul som sa na zem medzi tie črepy. Nikdy som nechcel zomrieť asko emák ale iný spôsob som v tejto izbe nevidel ako vhodnú inú možnosť. Vlastne mi to bolo jedno. Vzal som jeden z tých väčších črepou. Všimol som si že mi už tak z ruky tečie krv ale nie dosť nato aby som vykrvácal. Priložil sm si to sklo k zápestiu. Už nechcem ďalej rpieť. Zatlačil som si ho do ruky.
"Nie Frank preboha nerob to!" skrýkla mama od dverý.
"Daj mi pokoj aspoň teraz!"
Z rany sa mi vyvalila krv a už som sa potiahnuť to cez moje žili keď...
"Tak dobre teda. Choď! Kď si myslíš že s tým Gerardom budeš štastný tak choď!
Neveriacky som naňu pozrel.
"Otec odišiel do mesta tak choď! Kým sa nevráti!"
Postavil som sa a objal som ju.
"Ďakujem." povedal som jej do ucha.
"Choď!" skrýkla cez slzy.
Poslúchol som. Rozbehol som sa priamo k Gerardovmu domu. Bol som strašne štastný že ho konečne uvidím ale aj som sa strašne bál jeho reakcie. Bál som sa čo mi povie.
Z iaľky som zbadal Gerardou dom a videl som na terase ľudí. Pribehol som bližšie a spoznal som Gerarda. Bol chrbtom otočený kumne.
"Gerard!" skrýkol som bez rozmýšlania.
Obzrel sa.
"Frank? Frank!" Rozbehol sa mi oproti.
Bože. Bol som taký štastný že ho znovu vidím! Už len pár krokou a znovu sa ho dotknem!
Vbehol som mu do náručia a pevne ho objal. Aj on mňa.
"Prepáč mi to Gee...Prepáč mi..."
"To je v poriadku. Už všetko viem. Bob mi to všetko povedal. Mrzí ma to. Tak strašne ma to mrzí. Všetko je to moja chyba. Nemal som ťa v tedy bozkávať. Odpusť mi prosím. Prepáč mi že som o tebe pochyboval."
"Tak strašne si mi chýbal. Tak strašne som sa o teba bál."
Stískal som ho tak pevne že som sa divil že vôbec môže ddýchať...
"Aj ty si mne chýbal Frank."
"Už nikdy sa od teba nepohnem. Už nikdy sa nevrátim domou!"
"Bože Frank. Ja ťa milujem. Tak strašne ťa milujem a ľutujem že som ti to nepovedal skôr. Milujem ťa!"
Tak strašne ma to potešilo. Bolo to ako liečivá náplasť na rany. Na moje ubolené, usráchané srdce ktoré sa teraz otriaslo radosťou.
"Aj ja ťa milujem Gee." povedal som mu.
Objal ma ešte pevnejšie. Vtedy sa odomňa odtiahol a rukou si siahol za krk. Mal tam krv a veľkú modrinu. V panike si pozrel na skrvavené prsty a potom ma chitil za ruku. To z nej mi stále tiekla krv.
"Čo sa ti stalo?" spýtal sa ma.
"To neni dôležité."
Pozrel sa mi do tváre a zarváril sa zdesene.
"To ťa tak zmlátil otec?"
"Kto iný..."
Videl som že sa mu do očí nahrnuli slzy.
"Nie Gee. Neplač! Neplač kôli tomu! Nechcem aby si plakal! Sú to len modriny. Zmyznú."
"Zničil som ti vzťach s kamarátmi, teraz aj s tvojou rodinou..."
"Nie Gee! Prestaň!"
"Tak strašne ma to všetko mrzý."
"To bude v poriadku. Všetko bude v poriadku...Skúsme na to všetko zabudnúť dobre?!"
Neviem ako dlho sme sa tam objímali. Ani som si neuvedomil že všetci na nás pozerajú. Mikey, Alicia, Bob, dokonca tam bol aj Ray.Gerard ma pobozkal. Bože...Konečne! Tento raz mi bolo totálne jedno či nás niekto uvidí. Aj tak to už všetci vedia. A nech vedia. Vykričal by som to do celého sveta. A niečo vám poviem...Homophobia je gay!

Potom sme šli do domu a mňa si hneď zobrala do parádi Alicia. Povyťahovala mi z ruky črepiny a ošetrila mi ju.
"Ďakujem."
"Ako si k tomu vlastne prišiel?"
"Rozbil som zrkadlo."
"Aha...Bože. Som taká štastná že si späť." objala ma.
"Aj ja som rád."
Začul som odkašlanie od dverý. Bol to Bob a Ray. Postavil som sa a došiel som k nim.
"Chápem prečo si nám to nechcel povedať." povedal Bob.
"Je mi to ľúto. V ten deň keď ma zamkli som sa s vami chcel porozprávať. Chcel som ísť za vami len mi to nevišlo. Ďakujem že si sem šiel... Že si mu to povedal."
"To je v pohode. Tvoj otec sa zbesnel. Preboha. Vyzeráš ako Frankenštain."
"Noo. Modriny zmyznú ale nikdy na to nezabudnem. Koľkeho vlastne je?"
"17. augusta."
"Čože? To som tam bol..." Vypočítal som si to na prstoch. "Mesiac?"
"Už to tak vyzerá. Sme radi že si späť."
"Aj ja. A fakt sorry že som s vami nikam nechodil."
"No hej. *To nebolo pekné alôe také jdno pivo by to mohlo vymazať..."
"nezmenil si sa! Ani trochu."
Všetci traja sme sa rozosmiali a hromadne sme sa objali. Bol som štastný. Tak strašne štastný. Teraz je vvšetko tak ako to má byť.
"Ty počúvaj?! Dúfam že nás teraz nebudeš baliť, ty balič?!" tresol Ray.
Dostal som záchvat smiechu.
"Nebojte sa! Mám predca Gerarda. Kde je vlastne?"
obzeral som sa do všetkých strán ale nikde som ho nevidel. Nenapadlo mi iné ako to že bude vo svojej izbe tak som sa tam pobral. Cestou som stretol Mikeyho. Vyzeral strašne unavený.
"Si v poriadku?" spýtal som sa ho.
"Dúfam že odteraz hej. Tento mesiac bol najhorší v mojom živote a dúfam že sa to už všetko skončilo."
"Gerard! Znovu začal piť?"
Bál som sa tej otázky a hlavne odpovede na ňu ale musel som sa to spýtať. Musel som to vedieť.
"Nie. Nezačal piť. Bolo to horšie."
Čo preboha mohlo byť horšie?!
"Neviem či by som ti to mal povedať ale...Frank. On sa pokúsil zabiť. Keby ho vtedy nenašla Alicia už by nebol medzy nami..."
Zostal som z toho v šoku. Dúfal som že toto Geemu ani nenapadne. Mílil som sa. Spomenul som si na tú modrinu na jeho krku. On sa chcel obesiť?!
"Týždeň potom v poctate celý prespal lebo bol na sedatívach a potom znovu začal kresliť. Bál som sa nechať ho samého. Potrebujem timeout."
"Tak strašne ma to mrzý. Všetko je to moja vina."
"Nie. Neni to tvoja vina."
"Hneváš sa namňa?"
"Teraz už nie. Hneval som sa lebo som si myslel že si sa naňho vykašlal. Teraz sa hnevám na tvojho otca."
"To niesi jediný. Gerard je v izbe?"
"Hej."
"Idem za ním." a chcel som ho obísť.
"Frank? Ako to s tebou bude ďalej?"
"Neviem, ale domou sa už nevrátim. Chcel by som zostať tu."
Prikývol a odišiel. Ja som sa pobral za Gerardom. Už na schodoch som začul hudbu ktorá šla z jeho izby.
Vošiel som dnu aprvé čo mi udrelo do očí...Posteľ. Tá na ktorej som s Geem zažil najkrajšiu noc svojho života.
Ptoom som si všimol Gerarda. Stál chrbtom otočený ku mne pri polici a prehrabával sa v enjakých papieroch. Stále si ma nevšimol. Určite pretú hudbu. Tú skupinu som nepoznal ale bolo to celkom dobré.
Zavrel som dvere. Došiel som k nemu a objal som ho okolo pása. Trošku s ním trhlo a hneď sa obzrel.
"Frank! Vystrašil si ma."
"Prepáč. Nechcel som."pobozkal som ho.
Chvýľu sme ticho na seba pozerali.
"Prečo si to urobil?" spýtal som sa ho a pohladil mu krk.
"A prečo si to urobil ty?" vzal do ruky moje obviazené zápestie.
"Myslím že sme mali rovnaký dôvod. Že sme nemohli byť spolu..."
"Tak strašne si mi chýbal."
"Aj ty mne."
Začali sme sa bozkávať a pomali sme nacúvali k posteli. Ľahol som si a Gerard namňa. Začal ma vyzliekať a ja som sa ochotne nechal. Potom som vyzliekol aj ja jeho.
neveim čo mi to napadlo ale spomenul som si na oca. To ako som mui všetko vykričal, že sme spolu spaly....Bojím sa že si zistý kde Gerard býva a príde sem. Bože...Čo by urobil keby násaa našiel takto???....Nie! Nesmiem na to myslieť!
Naplno som sa začal venovať Gerardovi. Konečne zasunul. Bolo to krásne. Dokonca by som povedal že krajšie ako predtým. Vyčerpane som zostal ležať v jeho náručí. Tak krásne ma to unavilo. Ticho sme sa k sebe túlili a ani neviem ako, som zaspal.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Chemist Chemist | Web | 29. prosince 2011 v 1:38 | Reagovat

KONECNE! :-) uz som zacinala mat depky... chudacikovia kolko si toho musia vytrpiet aby mohli byt spolu.. :-( krasneeee :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama