New school, new friend IX.

22. listopadu 2011 v 17:17 | Valence poison |  New school,new friend
Stále som spomýnal na to ráno. Nevedel som to dostať z hlavy nech som sa akokoľvek snažil. Stále som to mal pred očami. Ani neviem ako som došiel domou. Chcel som normálne vojsť dnu ale bolo zamknuté. To čo je? Zazvonil som teda.


"Kto je tam?" ozval sa po chvíli Mikey.
"To som ja. Gerard."
"Počkaj."
Odomkol mi. Vošiel som dnu a zamkol som za sebou.
"Kde je mama?"
"Šla do obchodu. Kde si bol tak dlho?"
"Na oslave..."
"Mal si prísť večer o jedenástej."
"Ja viem. Mama bola moc nahnevaná?"
"Dosť."
"Super." pobral som sa hore.
"Kam ideš?"
"Do izby."
"Čo sa stalo?"
"Nič. Čo by sa malo stať?"
"Neviem...Si nejaký čudný."
Na chvíľu som zastal. To na mne až tak vidno? Nepovedal som mu na to nič len som sa znovu pobral smer moja izba. Vošiel som dnu a okamžite som si všimol že mi pri stojane zas chýbajú pastelky ale momentálne mi to bolo jedno. Hodil som sa na postel a pozeral von oknom. Mal som plnú hlavu Franka. Nedokázal som myslieť na nič iné...Čo sa to deje kruci?! Zobral som si papier a pero s tým že dačo pokreslím a budem myslieť na to čo dám akou farbou ale...Shit...Tá postavička sa až nápadne podobala Frankovi. Chitil som ten papier aj s knižkou ktorou som ho mal podložený a zahodil som ho na opačný koniec izby. Trafil som skriňu a dosť to treslo. Ľahol som si a rukami si zakryl tvár. To sa môže stať len mne...Zamilovať sa do svojho najlepšieho kamaráta. Prečo som taký hlúpy?
Niekto mi zaklopal na dvere. Neozval som sa ale ten niekto aj tak vošiel dnu. Čakal som že to bude mama a dá mi prednášku ale nie. Bol to Mikey. Zavrel za sebou dvere.
"Gerard?"
"Čo je? Čo chceš?"
Vyliezol ku mne na postel.
"Čo ti je?"
"To by si nepochopil."
"Ja ti chcem len pomôcť. Vidím že ťa niečo trápi..."
"Si moc malý na to aby si pochopil o čo ide. V poctate to ani ja nechápem. Proste ja neviem ako dalej..."
Prezrel si izbu a pohľadom zastavil na tej knihe a papieri čo som zahodil. Postavil sa a šiel to zdvihnúť.
"To je pekné. Prečo si to zahodil?" ešte raz sa na to pozrel.
"Veď to vizerá ako Frank." vyhlásil.
"No práve." povedal som si skôr sám pre seba ale on ma počul.
"To kôly nemu? Pohádali ste sa?"
"Nie. Nepohádali."
"Tak čo potom?"
"Mal si niekedy niekoho rád?"
"Teba mám rád." znovu si sadol ku mne.
"Nemyslel som tak rád ale viac ako rád."
"Myslíš tak rád ako mama s otcom. Že sa vezmú a žijú spolu?"
"Noo...ale nie tak úplne. Ešte predtým ako sa vezmú. Proste...Kôli tomu človeku by si bol schopný zomrieť..."
"Tak som asi nemal nikoho rád ale pre teba by som aj zomrel." vyhlásil.
Pousmial som sa. Stále to nechápal. Čo som čakal? A načo sa mu to vôbec snažím rozprávať? Veď je to ešte dieťa.
"Počkaj! Ty máš tak rád Franka?"
Páni! on je fakt dosť inteligentný. Škoda že mne inteligencia chýba...
"Asi ano..."povedal som potichu.
"A to ťa trápy? Choď za ním, povedz mu to a potom ma nezabudni pozvať na svadbu."
"Ibaže to nieje také jednoduché...."
"A čo je také tažké?"
"Mikey! Mama a oco. Žena a muž. Adam a Eva...Ešte ti furt nedošlo že to aby spolu boli dvaja chalan nieje normálne?"
"Veď ale ak sa máte radi...To je potom jedno nie?"
"Ja mám Franka rád ale neviem či on má rád mňa..."
"Veď tak sa ho opýtaj!"
"Ja to vidím tak že mám tri možnosti...Prvá je že zostanem ticho, nič mu nepoviem a pokúsim sa s tým zmieriť. Druhá že pôjdem za ním, on ma pošle do kelu a skončí aj naše kamarátstvo. A tretia, podľa mňa najnepravdepodobnejšia, že by mal rád aj on mňa ale...Neviem čo bude potom...Mama s otcom by boli proti tomu na celej čiare. V škole by sa nám smialy. Na ulici by na nás ľudia večne zazerali..."
"Ty sa hambíš za to že ho máš rád?"
"Nie! Nehambím! Len sa mu to proste bojím povedať. Radšej ho budem mať len za kamráta ako ho nemať vôbec."
"A čo ak má rád aj on teba a tiež sa ti to bojí povedať?"
"Mikey!" ozvala sa zdola mama.
"Povedz mu to!" povedal mi a bežal dole za mamou.
Čo ak má pravdu? Takto som sa na to nikdy nepozrel....
Zrejme jej povedal že som už doma lebo namňa zjačala že mám makať dole a že ako si to prectavujem že jej nedvíham mobil a tak ďalej. Skončilo to tým že mi dala zaracha na dobu neurčitú. Super!
Celý de*ň som sa válal v posteli. Mikey ešte raz potichúčky prišiel. Doniesol tie pastelky ktoré mi zobral a videl som mu natvári že čaká kedy donho začnem kričať ale na to som fakt nemal náladu. Len som ho pprosil aby nikomu epovedal to očom sme sa rozprávali. Sľúbil mi že to zostane medzi nami.
Inak...Rozobral som si mobil a dal ho na okno aby trošku vyscol. Bolo v ňom dosť vody xD. Hádam to rozdýcha. Celý deň som myslel na Franka.
Večer okolo šiestej som začul zvonček. Postavil som sa do dverý aby som počul kto to je. Otvorila mama.
"Dobrý. Gerard je doma?"
Jasné že to bol Frank. Ten hlas by som spoznal všade.
"Je ale má zaracha."
"A môžem ísť za ním?"
"No tak keď už si tu tak poď. Čo ste to včera vlastne mali za párty? Ani by som ťa za ním nemala pustiť. Tak ma nahneval. Celú noc som nespala."
"Ja...Mal som narodeniny. On mal byť doma večer?"
"Áo. A prišiel až na druhý deň na obed."
"To som nevedel. Určite by som ho poslal domou."
"Dúfam že ste tam nerobili nejaké hlúposti..."
"Nie...Len sme tancovali a tak..."
"No dobre. Bež za ním ale nie dlho."
Začul som kroky tak som potichu nacúval do izby. Za chvíľu zaklopal.
"Ďalej!"
Vošiel dnu v celej jeho kráse, na tvári šibalský úsmev.
"Čauko."
"ČAu."
"Tak ty máš zaracha hej? Prečo si včera zostal keď si mal ísť domou?" zavrel za sebou dvere a sadol si ku mne na postel.
"Lebo som mal mokré veci a lebo som chcel ostať..." vysúkal som zo seba.
"Čo mobil? Skúšal som ti volať."
Ukázal som na parapetnú dosku kde bol rozložený. Zasmial sa.
"Sušíš?"
"No..."
"Jéé. Ty máš macka?"
Naklonil sa ku mne fakt akkeby ma chcel pobozkať a mne zastalo srdce. Načiahol sa však za mňa a zpoza vankúa o ktorý som bol opretý vitiahol plišového macka. Ten macko premňa veľa znamenal. Mal som ho od mala. ola to prvá hračka ktorú som dostal a síce rokmi už nevizeral najlepšie ale stále to bol môj macko.
Obzeral si ho a krásne sa usmieval. Sedel v tureckom sede a toho macka si posadil na miesto kde mal prekrížené nohy.
"Gerard! Si zlý chlapec! Nepočúvaš mamičku!"povedal vysokím hlasom. Akože to povedal ten macko.
"Prestaň blbnúť." smial som sa. Je strašne zlatý keď sa správa ako malé dieťa.
"Keby si bol dobrý chlapec tak si mohol ísť teraz von ale Frankie bude musieť ísť sám."pokračoval.
"Som si istý že Frankie to zvládne." pristúpil som na jeho hru.
"Ale Frankiemu bude smutno pretože pôjde s dvoma babami a nebude sa mať s kým normálne porozprávať."
Macko sa vybral na prechádzku. Vyliezol mi po ruke a usadil sa a mojom pleci. Tým že bol bližšie macko bol bližsie aj Frank. Začal som rýchlejšie dýchať. Len dúfam že si to nevšimol...
"A ako môžem Frankiemu pomôcť?"
"Môže si ma Frankie zobrať so sebou? Prosím! Pekne prosím."
"Načo ti preboha bude ten macko?" spýtal som sa Franka.
"Som povedal že sa nebudem mať s kým rozprávať." povedal normálnym hlasom.
"To sa chceš rozprávať a mojím mackom?"
"No a?"
"Máš s tým nejaký problém?" spýtal sa ma macko.
"Hej. Pretože si z plyšu a môžeš sa rozpadnúť."
"Ale Frankie dá na mňa pozor. Schová si ma pod bundu."
Ako niežeby som Frankovi neveril ale toho macka som nikdy nedovolil zobrať ani Mikeymu. Naozaj je premňa veľmi dôležitý a ako Franka poznám, ten by ho najskôr niekde zabudol.
"Prepáč ale nie. Macko zostane doma." Načiahol som sa po macka a moja ruka sa dotkla Frankovej. V tej chvíli som zamrzol. Neviem čo sa to stalo ale moje telo ma odmietlo počúvať. Nepustil som ho a pozeral som mu do očí. Aj on pozeral na mňa. Bolo to zvláštne. Nebol som schopný pohnúť sa alebo dačo povedať. Proste som bol úplne mimo. Topil som sa v jeho krásnych , veľkých, hnedých očiach. Čo to robím do riti?! Prestaň nanho tak zízať! Pusti mu roku! vravel som si ale od môjho tela prišla len totálna ignorácia mozgovích rozkazov. Zrazu...Ja...Chcel som ho pobozkať! Môj zdravý rozum kričal nech neblbnem ale tá zamilovaná časť vyhrávala. Pomaličky...asi len o milimetrík som sa k nemu priblížil a veru by som ho asi naozaj pobozkal keby mu nezačal zvoniť mobil. Oboch nás trhlo. Hnď som sa stiahol, pustil som ho a zobral som si macka. On zdvihol mobil.
"Čau."
"Hej dobre. Už idem."
"Gerard nemôže ísť. Má zaracha."
"Dobre. Čauko." zloži.
"Už musím ísť. Čakajú ma."
Prikívol som. Bál som sa naňho pozrieť. Čo si asi tak teraz o mne myslí? Som idiot!
Bol som ho odprevadiť k dverám. Potom som sa vrátil do izby a hodil som sa na postel. Teraz asi rozmýšla či som normálny. Prečo som naňho tak zízal? Ale...Prečo aj on pozeral na mňa? Prečo nič neurobil? Zrejme bol z toho v šoku a nevedel čo urobiť tak neurobil nič. Alebo...Žeby mu to nevadilo? Ale nie. Len si namýšlam. Tá prvá možnosť je oveľa pravdepodobnejšia. Myslím že najbližšie ho uvidím až v škole.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 mcrfans mcrfans | Web | 22. listopadu 2011 v 18:54 | Reagovat

Wua, normálne sa mi rozbúchalo srdce!
Prečo je to také krátke?! Chcem viac! :-D aspoň 10 časti za deň! :D

2 Pansýý Pansýý | 22. listopadu 2011 v 21:06 | Reagovat

jeeeej ono to tu už je...ja od rána kukám ako blb a teraaaz..supeer :D
ach..to je také roztomilee...fakt krásnee...jooj..skoda že tá pusa nevyšla..:)..chceme dalšiu časť..vime že nestíhaš:D :D

3 ValencePoison ValencePoison | 22. listopadu 2011 v 21:11 | Reagovat

Som rada že vás to baví...zajtra oklo piaetj siedmej hodím dalšiu xD

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama